Mýty o násilí

Verejnosť je stále ovplyvnená mýtami a predsudkami o násilí páchanom na ženách. Existuje rozpor medzi faktami a názormi na túto tému. Zakorenené mýty vedú k bagatelizácii činov násilia páchaného na ženách, muži sú ospravedlňovaní a vina sa dáva ženám. Je dôležité vyvrátiť ich, aby sme mohli pochopiť, ovplyvniť a zastaviť násilie. Rozšírené sú rôzne teórie o vine či nevine v násilníckych partnerských vzťahoch v prostredí, v ktorom sa odohrávajú. V nasledujúcej časti uvedieme najfrekventovanejšie mýty a predsudky, ktoré v spoločnosti prežívajú:

1. MÝTUS - TO NIE JE NÁSILIE, TÍ DVAJA SA LEN HÁDAJÚ.

S podobným názorom sa môžeme stretnúť veľmi často. Medzi hádkou a násilím je však podstatný rozdiel. Pri hádke ide o konflikt dvoch osôb, ktoré sú približne rovnako silné. V každom vzťahu je normálne a prípustné mať odlišný názor. Rozdiel medzi hádkou a násilím spočíva v nerovnosti sily a moci. V prípade násilia je prevaha moci vždy na jednej strane, takže druhá strana nedisponuje dostatočnými prostriedkami, ktoré by mohla využiť na presadenie svojej vôle, alebo na svoju ochranu. Pri násilí nejde o spor, ale o kontrolu. Hádka sa mení na násilie, keď silnejšia strana - osoba fyzicky silnejšia, ozbrojená, disponujúca financiami, zneužije svoju prevahu na presadenie svojich záujmov. Strach nedovolí žene nesúhlasiť. Muži používajú termín „hádka“ pre situácie, kedy žene nedovolia mať odlišné stanoviská od muža.

Ak zľahčujeme násilie na ženách ako hádku medzi partnermi, je to posolstvo pre násilníkov, že to, čo robia, nie je také zlé, a ženám sa tým dáva na vedomie, že násilie netreba brať tak vážne.

2. MÝTUS - NÁSILIE SA VYSKYTUJE IBA V „ PROBLÉMOVÝCH“ RODINÁCH.

Dojem, že násilie sa týka len problémových rodín vzniká preto, že v niektorých skupinách spoločnosti sa násilie utajuje väčšmi ako v iných. Pre ženy z tých skupín, kde je rozprávanie o zážitkoch s násilím veľmi tabuizované, je hľadanie pomoci ťažšie.

Násilie môže stretnúť každú ženu, nezávisle od príslušnosti k sociálnej vrstve, kultúre, náboženstvu a veku. Rodovo podmienené násilie sa vyskytuje vo všetkých sociálno - ekonomických skupinách. Násilie páchané na ženách nie je problémom, ktorý by sa dal pripísať určitému typu mužov alebo žien, napríklad nezamestnaní, psychicky chorí, ... . K násliu páchanému na ženách dochádza aj v bohatých, aj vo vzdelaných rodinách. Násilníci robia len to, čo považujú za svoje prirodzené právo na dosiahnutie dominancie nad ženami.

3. MÝTUS - NÁSILIE V RODINE JE SÚKROMNÁ ZÁLEŽITOSŤ, ŠTÁT BY SA DO TOHO NEMAL MIEŠAŤ.

Násilie v intímnych vzťahoch nie je len záležitosťou páru, ale aj spoločnosti a verejnosti. Násilné činy sú podľa našich zákonov trestné bez ohľadu na to, či sú páchané v rodine, alebo mimo nej, preto je povinnosťou štátu zabezpečiť ochranu ženám zažívajúcim násilie. Ak štát, jednotlivé jeho systémy, inštitúcie a ich pracovníci tolerujú a umožňujú násilia, ak nechráni ženy a deti dochádza k sekundárnemu, inštitucionálnemu násiliu.

4. MÝTUS - ŽENY SI LEN VYMÝŠĽAJÚ, ABY ZÍSKALI BYT ALEBO VÝHODY PRI ROZVODE.

Opak je pravdou. Ženy násilie oveľa častejšie utajujú alebo bagatelizujú, ako by v tomto smere preháňali. Pravdepodobnejšie je, že násilie nezverejnia a neoznámia. Malé percento žien sa odhodlá bojovať a zverejniť svoju situáciu. Ženy majú skôr tendenciu podhodnocovať, než nadhodnocovať mužovo násilie, dokonca muža ospravedlňovať a obviňovať seba.

Ak sa aj žena rozhodne riešiť situáciu, majetkové vysporiadnie medzi manželmi právne prebehne, ako medzi manželmi, kde muž nepáchal násilie.

5. MÝTUS - ŽENY ASI CHCÚ BYŤ TÝRANÉ, INAK BY PREDSA NÁSILNÍKA OPUSTILI.

Vo chvíli, keď sa žena rozhodne ukončiť násilnícky vzťah, už pravdepodobne skúsila všetko, aby rozpadu rodiny zabránila. Chce, aby násilie prestalo. Často si však želá udržať vzťah, či manželstvo. Mnoho žien má strach z budúcnosti, zo zhoršenia finančnej situácie, zo straty domova, boja sa o seba i deti. Najväčším spútavaním je cyklus násilia – muž, ktorý ženu miluje, bije a ošetruje rany. Kontrast medzi jeho starostlivosťou a srdečnosťou a týraním spôsobuje jej nerozhodnosť pri odchode. Opustenie domova patrí k nebezpečným fázam násilia, ženy bývajú vystavené až smrteľnému ohrozeniu zo strany násilného partnera.

K dôvodom, prečo ženy na celom svete ostávajú v domácnosti, kde je na nich páchané násilie, určite nie, že by im vyhovovalo týranie, ale patria sem najmä:

  • ekonomická závislosť - žena často nemá vlastný príjem, byt, nemá kam odísť s deťmi,
  • strach z budúcnosti - žena sa obáva toho, čo sa stane, keď odíde od partnera, čo bude sama robiť, čo bude s deťmi, ako partner na jej zámer odísť zareaguje, ako sa bude na to pozerať okolie a podobne,
  • vedomie o nedostatočnej legislatíve a o chýbajúcom systéme pomoci,
  • tradičný obraz o roli ženy - žena ma žiť pre druhých, má zodpovednosť za citovú klímu v rodine, nesie vinu za nefunkčnosť rodiny, žena má potlačovať vlastné potreby v prospech rodiny.
  • viera ženy, že sa muž zmení,
  • tlaku okolia, ktorý ženu vlastne obviňuje, stavia do pozície, že je za to vinná ona.
  • špecifický emocionálny vzťah ženy k násilníkovi označovaný ako štokholmský syndróm,
  • nedôvera k polícií,
  • pocit hanby,
  • strach z nepochopenia okolím, keď násilník na verejnosti pôsobí ako „vzorný manžel“, či človek v “dobrom postavení“.

6. MÝTUS - ŽENY „PROVOKUJÚ“ NÁSILIE, ALEBO SI HO NEJAKÝM SPÔSOBOM „ZASLÚŽIA“.

Tento mýtus, postoj legitimizuje páchanie násilia v určitých situáciách, vinu za násilie pripisuje ženám a mužov páchajúcich násilie zbavuje zodpovednosti. Násilnícky muži uvádzajú neuveriteľne širokú paletu správania, prejavov a vlastnosti žien, ktorými podľa nich ženy provokujú ich násilnícke správanie. Argumentovanie, že ženy sami zapríčinila násilie, je typické pre násilníkov všeobecne. Týmto chcú dosiahnuť, aby ich násilné správanie bolo ospravedlnené. Veľkú časť násilníckymi mužmi popisovaného správania ich manželiek/partneriek však možno hodnotiť ako neutrálne správanie (ba aj pozitívne). Lenže podstatnou súčasťou kognitívneho systému násilníka je presvedčenie, že on je oprávnený posudzovať vhodnosť alebo nevhodnosť správania ženy, pričom jeho očakávania týkajúce sa rolového správania muža a ženy sú veľmi tradicionalistické, a ďalšie presvedčenie, že ak sa žena správa nevhodne, jej muž ju môže potrestať, aj zbiť.

Ak aj žena urobí alebo povie niečo nevhodné, to nie je dôvod pre to, aby muž reagoval tak, že ženu udrie, nedá jej peniaze, ... . Môže zo situácie odísť, môže urobiť mnoho iných vecí, ale násilne sa nemá právo správať.

7. MÝTUS - ŽENY SI SAMY VYBERAJÚ PARTNEROV, KTORÍ ICH TÝRAJÚ.

Tento mýtus je aj úzko spojený s názorom, že ženy zažívajúce násilie v partnerských sú masochistky. Táto domnienka presúva vinu za násilnícky vzťah na ženu. Neexistuje však žiaden vedecký dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že existuje taký typ žien, ktoré sa úmyselne vystavujú násiliu. Žiadna žena nechce, aby ju niekto bil, znásilňoval, alebo ju zavraždil.

Na začiatku vzťahu násilníci obvykle nepoužívajú násilne prostriedky, takže žena nevie s kým má dočinenia. Takmer nepozorovane sa potom „rytierska ochrana“ mení na kontrolujúceho muža, intenzívna zaľúbenosť prechádza do prudkej žiarlivosti, postoj typu „som do teba zaľúbený“ sa mení na „mám právo na teba i tvoje telo“. Až po určitom čase spolužitia sa u násilníka začínajú objavovať násilnícke sklony a začína prebiehať cyklus násilia, ktorý žene sťažuje odchod od násilného partnera.

8. MÝTUS - MUŽI TÝRAJÚ ŽENY, PRETOŽE SAMI V DETSTVE ZAŽILI NÁSILIE.

Tento mýtus slúži mužom ako zámienka pre ich vlastné násilie. Prezentujú svoje správanie ako naučené, čím ho pred sebou samým vnútorne ospravedlňujú . Prieskumy našli určitú súvislosť medzi zážitkami v detstve a páchaním násilia v dospelosti na partnerke, avšak nie jednoznačnú spojitosť, pretože niektorí muži, ktorí sa stali násilníkmi, nikdy neboli svedkom násilia voči ich matkám, a niektorí muži, ktorí boli svedkami násilia, svoje partnerky netýrajú.

Muži, ktorí páchajú násilie, síce mohli v detstve zažívať násilie, a vlastné zážitky s násilím sú istým „rizikovým“ faktorom, ktorý môže viesť k tomu, že sa človek správa násilnícky, ale negatívne skúsenosti z detstva môžu viesť aj k odmietavému postoju voči násiliu. Zážitky z detstva majú teda rôzne následky. Niekedy môžu násilnícke správanie vysvetliť, ale nikdy ho nemôžu ospravedlniť.

9. MÝTUS - ZÁKLADNOU PRÍČINOU MUŽSKÉHO NÁSILIA JE ALKOHOLIZMUS.

Alkohol nie je skutočnou príčinou násilia, môže byť len spúšťačom násilia v konkrétnej situácii. Odbúrava zábrany, čím zosilňujú agresívne impulzy. Muži, ktorí týrajú svoje ženy, páchajú násilie vtedy, keď sú opití, ale aj keď sú triezvi. Stav opitosti využívajú násilnícky muži ako argument na ospravedlnenie svojho násilníckeho správania, aby nemuseli prevziať zodpovednosť za svoje činy.

Skutočná podstata problému spočíva v celkovom nerovnocennom postavení ženy a muža v rodine a spoločnosti. Je ňou zneužívanie prevahy moci mužom vo vzťahu k žene a mužmi ako skupiny vo vzťahu k ženám na úrovni spoločnosti, je ňou pretrvávanie patriarchálnych, tradičných predstáv o postavení a role žien a mužov.

10. MÝTUS - MUŽI TÝRAJÚ ŽENY PRETO, LEBO NEDOKÁŽU VYJADRIŤ SVOJE CITY INÝM SPÔSOBOM.

Násilné činy v súkromnej sfére sa vo všeobecnosti chápu ako afektívne konanie - muž jednoducho niekedy „vybuchne“, pretože vraj nevie so svojimi citmi inak zaobchádzať. Tento argument však prehliada skutočnosť, že muži ani v stave silného afektu neudrú svojho šéfa, svoju ženu však často áno, z toho vyplýva, že ich násilné konanie je spravidla výberové.

Potvrdiť emocionálnu bezmocnosť mužov ako vysvetlenie mužského násilia, znamená akceptovať výhovorky násilníkov a dávať im status dokázanej pravdy. U násilného muža sa jedná sa o presne premyslené konanie, obete si vyberajú. Muži, ktorí sa uchyľujú k násiliu, v skutočnosti presadzujú svoju moc, nekonajú na základe bezmocnosti.

Zdroje:

In: Aspekt. Násilie 1, 1998
Cviková, J.: Ružový a modrý svet Bratislava, Aspekt Občan a demokracia 2003
Matoušek, O.: Sociální prace v praxi. Praha, Portal 2005
 
OZ ŽENA V TIESNI, P.O.BOX 70, 03601 Martin, tel: 0907 346 374, 0911 346 374, 6628941006/1111 UniCreditBank